Tenis na vozíku
„Hľadal som fyzickú námahu a psychickú úľavu. Vedel som, že potrebujem dynamický šport, pri ktorom uplatním svoju súťaživosť".
Život v pohybe
Od ranného detstva som sa nezastavil. Pohyb som mal v krvi a neprešiel jediný deň bez toho aby som nebehal, alebo sa naháňal za loptou. Fyzický výkon pre mňa predstavoval absolútne naplnenie. Nehoda mi v tom čase zobrala to najcennejšie.
Po troch týždňoch v kóme ma previezli do Kováčovej. Mal som tam rehabilitovať a ja som si nevedel predstaviť ako. Stále som bol ležiaci, pripútaný na lôžko. Vo vozíku som dokázal sedieť maximálne 10 minút a pravou rukou som vôbec nehýbal.
Nekonečné otázky prečo som sa vôbec prebral k životu, keď ho mám teraz žiť takto, dopĺňali každodennú dávku sebaľútosti a pesimizmu.
Po návrate k rodičom ma čakalo obdobie vyčkávania. Naši museli prispôsobiť dom mojim potrebám a ja som takmer rok a pol trávil väčšinou na poschodí, pomaly sa preberajúc k pohybu. Snažil som sa cvičiť, progres však prichádzal len pomaly. Ako som však naberal sily, začala sa aktivovať aj moja chuť so svojim stavom niečo urobiť.
Nebolo to vôbec jednoduché, niekedy som cvičil a cvičil a žiadne zlepšenie sa nedostavilo. Badal som však, že keď si takto zamakám, mám aspoň lepší pocit. Cvičenie a fyzické vyčerpanie mi dávali viac energie presvedčiť sa, že má zmysel ísť ďalej a obrovská podpora rodičov mi dodávala silu bojovať sám so sebou.
Keď som nadobudol dostatok síl, získal som pocit, že som pripravený ísť ešte ďalej. Stretol som sa s predstaviteľmi Paralympijského výboru a Slovenského zväzu telesne postihnutých športovcov a začali sme hľadať niečo pre mňa. Vyskúšal som handbike, stolný tenis, streľbu, bolo toho viac.
Tenis som nikdy vo svojom prvom živote nehral. A práve ten mi zarezonoval najviac. Bol najviac fyzicky náročný.
Spočiatku som hrával s mamou, prehadzovala mi loptičky a raketu som si musel o ruku priväzovať remeňom. Hral som každý deň celé dva roky, až kým som sa nedostal do reprezentácie.
Šport ma opäť vrátil do života
Po nehode mi samotní lekári povedali, že ak by som dovtedy nešportoval, takýto šok pre telo by som nezvládol. Neprežil by som. Ja som presvedčený, že moja kondícia mi v konečnom dôsledku zachránila život.
Aj regenerácia prebiehala kvalitnejšie a rýchlejšie. Aj keď hovorím o rokoch, nebyť fyzickej pripravenosti, ktorú mi dal futbal, ťažko povedať či by som sa vôbec prebral z kómy.
Pohyb mi ešte viac otvoril myseľ. Až keď som bol fyzicky uspokojený, zobudili sa vo mne aj ďalšie túžby.
Ďakujem za dôveru spoločnostiam a organizáciám, ktoré so mnou spolupracujú
„Šport, môj milovaný pohyb mi pomohol zachrániť život a následne ma opäť vrátil do hry života“.
Napriek neľahkým začiatkom, som sám živím príkladom toho, že všetko je možné. Každý sme jedinečný a nie všetko sadne všetkým. Potrebujeme sa poradiť, vyskúšať, vybrať si.
Na každé obmedzenia však treba nájsť riešenia.
Prvým krokom, ktorý jediný nás vie posunúť ďalej je prijatie.
Neriešiť prečo sa to stalo a nevracať sa donekonečna späť.
Prijať svoj stav a prispôsobiť sa mu je najlepšia cesta ako začať.
Postupne si každý nájde čo ho baví, prispôsobí sa a nastúpi na cestu naplneného života s úsmevom.
Ak aj Vy bojujete s hendikepom či nechuťou ďalej osobnostne napredovať, alebo sa trápite myšlienkami na niečo čo sa stalo, vraciate sa späť a neviete prijať svoj stav, kontaktujte ma a spolu sa pozrieme na to, ako je možné pohnúť sa ďalej.
Moja ponuka
Ozvite sa mi a spolu sa porozprávame o tom, či aj Vám dokážem pomôcť.